Vojenská nemocnica v Ružomberku si nedávno pripomenula okrúhle sté výročie svojho založenia. Jej vznik vynútilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Už v lete 1914 vyvstala akútna potreba vyriešiť otázku liečby ranených vojakov. Existujúca vojenská nemocnica v Košiciach nedokázala bremeno rastúceho počtu ranených z haličského frontu zvládať, a tak minister vnútra Uhorského kráľovstva rozhodol vybudovať barakovú nemocnicu aj v Ružomberku. Centrum Dolného Liptova malo výhodnú strategickú polohu – ležalo na košicko-bohumínskej železnici, hlavnej dopravnej tepne smerom na východný front. Stavbu barakovej nemocnice v meste podporilo i mestské zastupiteľstvo, ktoré jej zriadenie samo vzhľadom na šíriace sa epidémie podporovalo. Rýchle tempo výstavby umožnilo uhorskému ministrovi vnútra Jánosovi Sándorovi dňa 14. februára 1915 nemocnicu slávnostne otvoriť. V tom čase už fakticky päť mesiacov vykonávala činnosť v improvizovaných podmienkach (prvý transport 51 ranených vojakov prijala ešte v októbri 1914).
Na rezkom tempe budovania nemocnice mali politické špičky Habsburskej monarchie eminentný záujem. Záujem elity o zdravotné stredisko pramenil zo skutočnosti, že pracovisko bolo v tom čase jednou z najväčších pozorovacích staníc v celom kráľovstve. Aj keď VN pôsobila v zázemí, mimo bojového frontu, podmienky, v akých vykonávala svoju činnosť, sa takmer vyrovnali poľným. Hygienické prostredie barakov malo ďaleko i od vtedajších štandardov. Priestory barakov dokázali pojať tisíc pacientov, čo predstavovalo úctyhodné číslo. Na druhej strane, keď si uvedomíme pomer počtu lekárov na jedného pacienta, je zrejmé, že zdravotnícky káder pracoval vo veľmi hektických podmienkach a len sotva mohol v plnej miere zabezpečovať starostlivosť v takej hĺbke, ako v normálnych, mierových časoch. Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Personál nemocnice získal vďaka neustálemu vyťaženiu neoceniteľné skúsenosti do budúcej kariéry. Týkalo sa to najmä tímu chirurgov a internistov, ktorí stáli pri zrode prvých samostatných oddelení. Nemocnica slúžila tiež ako pozorovací ústav na sledovanie vojakov postihnutých infekčnými chorobami. Pracovisko sa zásluhou efektívneho boja proti TBC a liečby tzv. vojnových neuróz stalo známym v celom Uhorsku. Na samom sklonku vojny, krátko pred príchodom československých vojsk do Ružomberka, sa nemocnica premenila na invalidovňu a doliečovací ústav s kapacitou približne 3 000 lôžok. Liečili sa v nej hlavne pľúcne a cievne choroby.
Po integrovaní Slovenska do ČSR bolo potrebné nemocnicu postaviť znovu na nohy. Na jeseň 1918 ju opustila značná časť zdravotníckeho personálu a interiérové zariadenie v chvate revolučných udalostí vyrabovalo miestne obyvateľstvo. V priebehu februára 1919 odovzdalo mesto veleniu nemocnice do užívania fyzikálne, röntgenové a bakteriologické laboratórium. Paralelne so zlepšeným materiálno-technickým vybavením bola počiatkom marca 1919 rozšírená kapacita lôžok. V júni 1919 nemocnici na príkaz Zemského vojenského veliteľstva pre Slovensko pribudlo aj špeciálne malarické oddelenie. Okrem neho vznikla pri nemocnici tiež parná práčovňa a odvšiváreň, pretože z územia neďalekého Poľska prenikol do končín regiónu nebezpečný škvrnitý týfus. Chorí sa do Ružomberka prichádzali liečiť z oddielov dislokovaných v bývalej Liptovskej a Oravskej župe. Nemocnica taktiež prijímala na hospitalizáciu civilné obyvateľstvo, keďže v meste v danom čase ešte neexistovala štátna nemocnica a náročné operačné úkony nemal kto iný kompetentne prevádzať.
V súvislosti s reorganizáciou armády novovzniknutého štátu demobilizovanú barakovú vojenskú nemocnicu v Ružomberku nahradila posádková nemocnica, priamo nadväzujúca na tradíciu vojenskej medicíny v meste z čias prvej svetovej vojny a mesiacov tesne po nej. Vojensky podliehala divíznej nemocnici v Košiciach a neskôr divíznej nemocnici v Bratislave. Nemocnici v Ružomberku pripadla úloha liečiť predovšetkým vojakov z posádky pôsobiacej v meste a okolitých okresoch. Počtom 250 permanentných lôžok predbehla všetky ostatné nemocnice svojho typu na území Slovenska (Trnava, Nitra, Trenčín, Prešov, Banská Bystrica) a dokonca aj divíznu nemocnicu 9 v Bratislave. Z vojenských zariadení disponovali väčším počtom miest len divízna nemocnica v Košiciach (334) a v Komárne (370). Zatiaľ čo v prípade ostatných miest išlo o kontinuum z obdobia rakúsko-uhorskej monarchie, v Ružomberku sa vojenská nemocnica napevno usídlila po prvýkrát.
V medzivojnovom období sa začalo s postupnou, hoci veľmi pomalou prestavbou. Staré drevené baraky si svoje odslúžili a stali sa všestranne nevyhovujúcimi pre prevádzku. Tehlová výstavba sa začala vo väčšom realizovať až roku 1927. Prvý nový pavilón v areáli slúžil spočiatku príslušníkom 1. horskej brigády, ktorého príslušníci sa na stavbe podieľali a druhý pavilón v blízkosti vtedajšieho vojenského cintorína rote pomocného zdravotníctva. Rozšírenie areálu vojenskej nemocnice sa vojenská správa usilovala docieliť odkúpením zadlženej mestskej nemocnice, k čomu však po tiahnucich sa rokovaniach, vlečúcich sa od roku 1934, nedošlo.
Druhý krst ohňom nemocnica absolvovala v období druhej svetovej vojny. Význam ružomberskej VN vzrástol a popri Bratislave a Prešove sa stala jedným z troch najdôležitejších zariadení svojho typu v novoutvorenom Slovenskom štáte. V nových podmienkach zabezpečovala zdravotnícku starostlivosť pre spádové územie celého stredného a časť východného Slovenska. Činnosť aktívne vykonávali všetky štyri jestvujúce oddelenia – chirurgické, interné, kožné i krčné. Prvé tri menované boli najväčšími na Slovensku a zabezpečovali starostlivosť o vojakov v oblasti od Čadce, cez Žilinu až po Kežmarok. Permanentne vysoký počet pacientov liečilo najmä kožné oddelenie, pretože bratislavská a prešovská VN nedisponovali žiadnym dermatológom. Ako súčasť slovenskej armády sa nemocnica zúčastnila ťaženia proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, kde vyslaná časť jej personálu zaisťovala zdravotnícku opateru pre ranených a chorých vojakov. Neskôr, koncom augusta 1944 sa nemocnica plne zapojila do služieb odboja a aktívne participovala na Slovenskom národnom povstaní. Utvorila poľnú nemocnicu v Korytnici a Tisovci a celé dva mesiace obetavou prácou podporovala povstaleckú myšlienku boja za oslobodenie Slovenska spod nemeckej okupácie.
Po skončení vojny bola začlenená do siete nemocníc obnovenej ČSR, pričom jej názov sa viackrát zmenil. Povojnové obdobie sa nieslo v znamení veľkej investičnej výstavby, keď nemocnica postupne dostávala svoju súčasnú tvár. Ruka v ruke s tým získavala nielen architektonickú, ale aj odbornú profiláciu. Rozširovanie areálu o nové pavilóny umožnilo nárast lôžkovej kapacity a rozšírenie existujúcich, resp. vznik nových oddelení. Kým až do začiatku 50. rokov nemocnica vykonávala väčšie operácie len výnimočne a hospitalizovala iba vojenské osoby, v priebehu 50. rokov sa postupne transformovala na moderné pracovisko využívajúce najnovšie metódy. Trend rozvoja pokračoval v 60. rokoch a v nasledujúcich dekádach, kedy sa nemocnica vďaka vybudovanému dobrému menu stala vyhľadávanejším liečebným strediskom než jej civilná „sestra“ i pre civilných pacientov. Vysoké renomé si udržala aj po druhom rozpade spoločného štátu a vzniku Slovenskej republiky. Udelenie štatútu Ústrednej vojenskej nemocnice roku 1994 jej význam pre slovenské zdravotníctvo iba spečatil.
autor: PhDr. Anton Hruboň, PhD., historik
