Od prvého slávnostného otvorenia Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok – fakultná nemocnica ubehlo už 110 rokov. Nemocnica, ktorá bola slávnostne otvorená presne 14. februára 1915, je hrdá na to, že už viac ako storočie poskytuje pacientom vysokokvalitnú a súcitnú starostlivosť.
Vznik nemocnice vynútilo vypuknutie prvej svetovej vojny. Mestské zastupiteľstvo v Ružomberku vydalo 12.8.1914 súhlasné stanovisko s jej vybudovaním. Prví ranení boli prijatí už v októbri 1914. Uhorský minister vnútra János Sándor 14. februára 1915 nemocnicu slávnostne otvoril. Pracovisko sa podľa plánov malo stať jednou z najväčších pozorovacích staníc v celom Uhorsku, začal sa však jeden transport zranených za druhým .Hlavným správcom za Liptovskú stolicu bol hlavný župan JUDr. Arpád Kyszely, za vojsko plk. MUDr. Mikuláš Roth a veliteľom bol menovaný štábny lekár Dr. Szégvary.
Zdravotnícky komplex tvorilo 20 nemocničných barakov, 1 laboratórny barak, 4 baraky pre administratívu a ubytovanie, v čase otvorenia boli ďalšie 2 nedostavané. Kapacita zdravotníckeho baraku bola 100 ranených. V areáli bola zriadená kaplnka, hudobný salónik, garáž pre hasičskú striekačku, stajne pre kone a chlievy pre prasce, cintorín. Popri barakovej nemocnici v Ružomberku počas vojny vyrástla i stanica na sledovanie vojakov, podozrivých na infekčné ochorenia.
Na samom konci vojny krátko pred príchodom československých vojsk do Ružomberka sa nemocnica pretransformovala na invalidovňu a doliečovací ústav s kapacitou 3000 lôžok. Po vzniku ČSR došlo k rabovaniu nemocnice. Spustošené baraky dňa 20.12.1918 prebral podplukovník zdravotníckeho zboru MUDr. Václav Pixa s oddielom Záložnej nemocnice v Uherskom Hradišti, ktorý mal podľa rozkazu Zemského vojenského veliteľstva pre Slovensko urýchlene vytvoriť záložnú nemocnicu s počtom lôžok 120. Barokovú vojenskú nemocnicu v Ružomberku neskôr nahradila posádková nemocnica.
Počas obdobia druhej svetovej vojny význam ružomberskej nemocnice vzrástol a popri Bratislave a Prešove sa stala jedným z troch najdôležitejších zariadení svojho typu v novoutvorenom Slovenskom štáte. Činnosť aktívne vykonávali všetky štyri jestvujúce oddelenia – chirurgické, interné, kožné i krčné. Prvé tri menované boli najväčšími na Slovensku.
Ako súčasť slovenskej armády sa nemocnica zúčastnila ťaženia proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, zaisťovala zdravotnícku opateru pre ranených a chorých vojakov. Neskôr, koncom augusta 1944 sa nemocnica plne zapojila do služieb odboja, aktívne participovala na Slovenskom národnom povstaní a utvorila poľnú nemocnicu v Korytnici a Tisovci. Po skončení vojny bola začlenená do siete nemocníc obnovenej ČSR, pričom jej názov sa viackrát zmenil. Povojnové obdobie sa nieslo v znamení veľkej investičnej výstavby, keď nemocnica postupne dostávala svoju súčasnú tvár.
Za uvedené roky si prešla nemocnica obrovským vývojom a viacerými zmenami. Udelenie štatútu Ústrednej vojenskej nemocnice v roku 1994 jej význam pre slovenské zdravotníctvo iba spečatil. Dnes má nemocnica silnú sieť špičkových lekárov, výborných zdravotníckych i nezdravotníckych pracovníkov, ako aj úctihodnú starostlivosť o pacientov v regióne. „Ústredná vojenská nemocnica už niekoľko rokov stavia na svojej dlhoročnej tradícii poskytovania vysoko kvalitnej a súcitnej starostlivosti, čo potvrdzujú všetky jej vysoké ocenenia a hodnotenia. Aby sme ostali životne dôležitým zdrojom kvalitnej zdravotnej starostlivosti v regióne, ale aj na Slovensku, chceme naďalej pokračovať vo vývoji nemocnice, ktorý pozitívne pocítia predovšetkým naši pacienti a zamestnanci,“ uviedol riaditeľ nemocnice MUDr. Marian Križko, PhD., MPH, MHA.
Zdroj text a foto: Vojenská nemocnica v Ružomberku na historických pohľadniciach a fotografiách – Anton Hruboň, Antonín Hruboň
